Životopis
Ondrej Nepela sa narodil 22.1. 1958 v Bratislave. Bol obyčajný chlapec predškolského veku, ktorý si chodieval „zakopať" so svojimi rovesníkmi na jeho rodnom sídlisku Dúbravka, až kým si ho pod svoje krídla nevzala trénerka Hidla Múdra. V prvom rade, jej môže Ondrík ďakovať za svoje úspechy. Mal vtedy až sedem rokov, čo bolo v porovnaní so vtedajšími podmienkami pomerne neskoro. Teta Hilda, ako ju familiárne nazýval, ho každý deň brávala skoro ráno na tréningy a prichádzala s ním domov neskoro večer. Napriek tomu nezanedbal na školu, veď až do maturity nepoužíval nijaké mimoriadne úľavy. O iné športy sa príliš nezaujímal, s výnimkou jazdy na koni.
Po svojej športovej kariére sa však naďalej venoval krasokorčuľovaniu. Trinásť rokov vystupoval v ľadovej revue Holiday on Ice. Presťahoval sa do nemeckého Mannheimu, kde pôsobil ako tréner. Pod jeho patronátom získala Nemka C. Leistnerová na majstrovstvách Európy zlato. Svojim zverencom rád prízvukoval obľúbenú vetu „tety Hildy": „Poďme chlapci, aby sme nezačali neskoro, máme toho dnes veľa pred sebou"
Športová kariéra
Ako som už spomínal, Nepelova kariéra odštartovala v klube Slovan Bratislava. Ondrík bol od začiatku svojej profesionálnej kariéry veľký talent, veď ako žiak základnej školy učil vysokoškolákov na FTVŠ skákať „kadetov". Ozajstný štart zažil už ako trinásť ročný. Na veľkom fóre sa predstavil na olympiáde v Innsbrucku (1964), kde bol najmladším zúčastnením. Hoci výsledkami neoslnil (skončil 22. z 24), svoj cieľ splnil: predstavil sa krasokorčuliarskemu svetu. Na ďalšiu olympiádu v Grenobli už patril medzi širší okruh favoritov. Právom, veď v uplynulých troch roky sa stal federálnym majstrom a tri krát získal bronz na Majstrovstvách Európy . Na samotnej olympiáde neoslnil, ale ani nesklamal. Skončil na ôsmom mieste.
V roku 1969 si pripísal prvú medailu aj na svetovom fóre. Na MS v Colorade obsadil druhú priečku a porazil napr. aj jeho veľkého a o deväť rokov skúsenejšieho konkurenta: Francúza P.Péru, ktorého porazil aj na slávnej olympiáde v Sappore 72. Ale nepredbiehajme. Po druhom mieste z MS sa po prvý krát tešil z víťazstva na ME. V tom istom roku to bolo v nemeckom Garmischi. V roku 1970 sa ešte majstrom sveta nestal, keď v Ljublane opäť skončil za Američanom T.Woodom, ale potom jeho hviezda zažiarila na plnej čiare. Od ME 1970 si z každého veľkého podujatia (ZOH, MS, ME) odniesol zlatú medailu. Je to dokopy osem podujatí v rade, čo sa v histórii podarilo iba Nepelovi.
Jeho vrchol kariéry, boli olympijské hry v Sappore 1972. Nepela do Japonska cestoval ako jasný favorit. Mal úžasnú formu. Šanca na reparát z Grenoblu bola teda veľká. Ale boli tu aj iní kandidáti na zlato: Spomínaný Francúz Péra, vychádzajúca hviezda; Nemec Hoffman alebo Sovieti; Četveruchin (tri krát ho mu zostalo striebro na ME za Nepelom), Korolov a Ovčinnikov. Ondrej bol však jednoducho neprekonateľný. Pochvaľoval si podmienky v hale Mikaho a ľad mu mimoriadne sedel. Po povinných cvikoch bol suverénne prvý. Pred Pérom mal náskok 54,5 bodu a pred Hoffmanom a Četveruchinom ešte oveľa viac. Pochvalu dostal aj od Vlada Dzurillu a to už bolo niečo. Voľné jazdy už boli iba formalitou. Nik nečakal, žeby Nepela zaváhal. Štartoval ako posledný, takže si mohol prezrieť s kľudom všetky jazdy. Napriek tomu to súperi nevzdávali. Ovčinnikov aj Kanaďan Cranston jazdili skvele, ale pokazili povinné jazdy. Soviet Četveruchin neriskoval a vsadil na istotu striebra. Nepelovi už nič nestálo v ceste. Pred jeho vystúpením sa hovorilo, že by sa mohol o zlato pripraviť jedine vlastnou chybou.
Nová obrovská hala Makomanai burácala, Ondrík skákal ako o život. Skočil trojitý salchow a chystal sa na rittberger. Avšak chyba, hala stíchla- pád. Azda preto, že bol piatok trinásteho? Četveruchin zrazu spozornel a v duchu sa on, aj všetci fanúšikovia pýtali. Otrasie sa Nepela, alebo to vzdá? Ale on s ľadovým kľudom a pokojom, akoby sa nič nestalo, pokračoval ďalej. Skvelo skočil axel a zvyšok jazdy bol perfektný. Po zlatej jazde povedal:
"Po tom páde mi bolo úzko, veď som bol jediný, kto v tréningu nepadol. Odskok bol dobrý, ba aj dopad nie najhorší Čo sa potom stalo, neviem. Zvrtol sa mi akosi členok a už som letel. Povedal som si, že po takom náskoku sa radšej domov bez zlata ani nevrátim"
Po olympiáde ho odhovárali aby prestal. Mal síce iba 24, ale získal všetko, čo mohol. Nepela to najskôr kvitoval, ale od tejto myšlienky ho odradila rodná Bratislava: dejisko MS 1973. Nepelu okolie napokon presvedčilo. Rozhodol sa, že sa predvedie aj pred domácim publikom. A dobre urobil Bola to nezabudnuteľná jazda. Ondrej bol elegantný ako nikdy predtým. Nikdy si vystúpenie tak neužíval. Bola to jeho životná symfónia, vrchol jazdy a kariéry. Po jeho vystúpení sa ľad premenil na kvetinovú záhradu. Hilda Múdra na trénerskom stanovišti tlieskala a oči mala zaliate slzami. Jej práca veru nevyšla nazmar. Ondrej kariéru zakončil najlepšie, ako len to bolo možné. Rozhodcovia mu za umelecký dojem dali aj šestku, čo najvyššia možná známka. Potom už nastali oslavy, ktoré nemali konca kraja.
Žiaľ svoju životnú pieseň dospieval predčasne. Vo veku 38 rokov skonal v Mannheime na zákernú chorobu na vírus HIV.
